Termíny

18.9.2017 - 15.12.2017 - Výuka v zimním semestru 2017/2018

29.9.2017 - Děkanský den

Více... »

Hledat
Pokročilé hledání




Nicov 2004 – Filosofický víkend mladých ekonomů

Texty:

O. Hartman: Nicov Open 2004 aneb Filosofický víkend mladých ekonomů

P. Bolcha: Čo nám dal filozofický víkend?

P. Bolcha: O zmysle hľadania zmyslu…

Nicov Open 2004 aneb Filosofický víkend mladých ekonomů

Ondřej Hartman

Ti z vás, kteří sledují školní nástěnky, což prý není silná stránka studentů naší školy, se mohli seznámit na jedné z nich u katedry filosofie s nápadem, který se zrodil v hlavách vedení katedry a studentů zdejší vedlejší specializace. Jednalo se o kolokvium s honosným názvem: Filosofické reflexe svobody. Uskutečnilo se ve dnech 30. dubna až 2. května v překrásném prostředí Šumavské k životu čerstvě probuzené přírody. Většina z nás netušila, jak pěknou a dobře vybavenou chatu v Nicově naše vysoká škola vlastní.

Z účasti jsme měli obavy, protože, přece jen, blížil se konec semestru a s ním zápočty. Ale nakonec se rozhodlo strávit těch několik dní na Šumavě 15 studentů, což bylo blízko maximálnímu počtu přijímaných. Zato účast přednášejících z katedry filosofie, kteří byli zprvu nadšeni tou myšlenkou, nás po příjezdu a zjištění situace zklamala. V průběhu těch dvou dní však v každém z nás narůstal dojem, že přítomnost pouze dvou přednášejících je v konečném důsledku výhrou.

Všichni jsme se dostali na Šumavu pohodlnými vozidly těch movitějších studentů během pátečního odpoledne a večera. Ubytování proběhlo během několika málo minut a poté jsme se sešli kolem ohniště, kde jsme hovořili dlouho do noci a „oslavovali“ spolu s našimi bratmi Slováky (a naopak oni s námi) první minuty ve společné Evropě.

V sobotním ránu někteří vyběhli do okolní přírody a jiní dospávali, ale v 10 hodin jsme se všichni sešli u „kulatého“ (nebyl tak úplně kulatý) stolu ve společenské místnosti a oficiálně zahájili kolokvium. Díky nepřítomnosti přednášejících z řad kantorů VŠE, kteří původně měli mít řeč, se první ujal slova Peter Bolcha. Jeho text o svobodě, jejímu běžnému a filosofickému porozumění a možnosti svobody vůbec, se někteří z nás věnovali už z večera (kdy nám text rozdal) nebo v ranních hodinách. Diskutovalo se přibližně do půl jedné, kdy jsme se odebrali na oběd do nedaleké Nicovské hospody. Poté následovala procházka na několik kilometrů vzdálený Obří hrad, odkud se nám naskytl nádherný pohled na okolní zalesněné kopce a hrad Kašperk. Cestou tam i zpět se mezi cvakáním fotoaparátů diskutovalo nejen o filosofii, ale také otázkách ekonomických, které jsou se svobodou úzce svázány. Večer pak, po nepřekonatelných obtížích s dokumentem o největším francouzském mysliteli svobody Jean-Paul Sartrovi, jsme se ponořili do filmu, jehož název už evokuje svobodu, La Strada (Silnice) od Federica Felliniho.

V neděli jsme se sešli znovu ve společenské místnosti a slova se ujal náš mladý spolužák, Tomáš Krištofóry, který si připravil řeč o slovenské národní hoře Kriváň. Tím jsme se sice odklonili od našeho hlavního tématu, ale jelikož byla jeho řeč a následná diskuse poutavá snad pro všechny, nebylo to zdaleka na škodu. Pak jsme přešli k tomu, kde jsme předchozí den skončili a slova se ujal dr. Vlček, který se snažil zformovat způsob dotazování se na svobodu a v posledku tato snaha vyústila v monolog, který byl, myslím, nejenom pro mne vrcholem onoho víkendu. Po obědě, zabíjačkových hodech, jež pro nás pan hostinský připravil, se dva automobily vydaly ku Praze a dva podnikly pod zasvěceným vedením pana Kuncy okružní jízdu po Šumavských kopcích se zastávkou na Jezerní slati. Pak už jsme se rozjeli do Prahy.

Myslím, že mluvím za všechny účastníky, když říkám, že víkend se ohromně podařil. Krom inspirativních myšlenek, které jsou cenným materiálem i pro studenty VŠE, jsme navázali nová přátelství a utužili ta stávající. Tímto bych chtěl poděkovat hlavní organizátorům setkání Matějovi Gundovi a Peterovi Bolchovi, dále pak vedoucímu katedry filosofie VŠE doc. PhDr. Pavlíkovi za vstřícnost, PhDr. Kuncovi a PhDr. Ing. Vlčkovi za vedení a všem účastníkům za přítomnost. Doufám, že tradice, kterou jsme v Nicově založili neskončí tímto setkáním. Možná jsem neinformovaný, ale neslyšel jsem na naší alma mater o žádné podobné akci nepočítaje sportovní kurzy. Nebojím se tvrdit, že takovým způsobem by bylo možné udělat z našeho ústavu opravdovou univerzitu, přátelskou a plnou nových impulzů.

Čo nám dal filozofický víkend?

Prvý májový víkend som mal tú česť stráviť na príjemnom mieste s príjemnými ľuďmi. Konkrétne, zúčastnil som sa kolokvia poriadaného Katedrou filozofie na tému slobody v Nicove na Šumave. V tomto prekrásnom kúte Čiech som bol prvýkrát, preto už očarenie okolitou prírodou by mohlo zaistiť tomuto výletu atribút vydarenosti a krásy. Ale je tu ešte druhý (a hlavný) účel našej cesty, ktorému by som rád venoval nasledujúce riadky.

Čo viedlo pätnásť študentov a dvoch učiteľov (pán dr. Kunca a pán dr. Vlček), ktorí sa navzájom väčšinou ani nepoznali, aby spoločne strávili víkend? Spoločným menovateľom bola filozofia, či už v profesionálnom móde, alebo (zo so strany študentov) sympatie k nej a hlad po mnohých nezodpovedaných otázkach. Filozofia je zvláštnym tmelom: spája špecifických ľudí a tým zvláštnym je, že títo ľudia sú schopní tzv. „hlbokých dialógov“ už pri prvých stretnutiach – zachádzajú do dimenzií, do ktorých sa bežne akosi bojíme zájsť aj v rozhovoroch s najbližšími. Inými slovami, filozofia je umenie a odvaha klásť otázky; týmto otázkam nie sú kladené medze, pokiaľ majú zmysel.

Otázky, ktoré sú často nepríjemné, pretože sa nás v mnohých prípadoch bytostne týkajú a už samotným svojím obsahom nesú v sebe odpoveď, ktorá často rozbíja kryštálový svet omylov, v ktorých žijeme. Vytvárajú neustály nepokoj v duši, hlad po poznaní a pravde, kritické hľadanie zmyslu a odbúranie strachu, ktorý je generovaný prirodzeným pudením varujúcim pred možnosťou, že sa dozvieme niečo, čo nám nebude „po chuti“. V tejto zóne je akútne nebezpečie precitnutia, že nás doterajší život postrádal zmyslu, či dokonca, že život, ako sme ho chápali zmysel mať vôbec nemôže; práve preto je filozofia a debaty v rámci nej (alebo aspoň na jej pomedzí – sme predsa len ekonómovia) bytostne dôležitá. Na tomto mieste nebudem pokračovať vo vyratúvaní príčin, prečo je filozofii možné pripísať kľúčový význam v duchovnom vývoji, vedení ako takom či v živote. V nasledujúcom sa pokúsim stručne načrtnúť tému, ktorej sme sa dotýkali počas nášho stretnutia.

Za tému kolokvia sme si zvolili filozofickú reflexiu slobody. Môže sa zdať, že okolo slobody „nie je čo riešiť“, poznáme ju predsa z každodennej skúsenosti. Ale práve toto bežné dávanie a automatické (bezmyšlienkovité) používanie v reči nám vtlačilo naivnú vieru, že jej rozumieme. Práve úvodom kolokvia sme zamietli stotožnenie slobody s ľubovôľou: sloboda nutne inheruje zákon, pretože ak by nebolo zákona, nebolo by spoločnosti a ak by nebolo spoločnosti, nebolo by sebauvedomenia našich „ja“. Zvyšok prvej diskusie sme venovali (za aktívnej pomoci dr. Kuncu a dr. Vlčka) vymedzeniu pôdy, na ktorej sa chceme pohybovať pri uchopovaní slobody. V zásade sme rozlíšili stanovisko artikulované klasickou nemeckou filozofiou a stanovisko existenciálnej filozofie. Za kotvu našej debaty sme si určili Immanulela Kanta, ktorý tému slobody z uvedeného obdobia rozpracoval snáď najprecíznejšie.

Na druhý deň sme sa dostali k jadru debaty – pokúsili sme sa priblížiť k pozitívnemu vymedzeniu slobody. Už samotná debata bola (myslím pre všetkých študentov) prínosná v tom, že pri artikulácii vlastných myšlienok a v inerakcii so zvyškom diskutujúcich sme boli schopní uzrieť rozpory a zároveň lepšie pochopiť problému. (Sám som prežil určitý myšlienkový prerod, zosilnený faktom, že som išiel s kožou na trh – na začiatku kolokvia som rozdal svoj krátky text, ktorý mal začať debatu. Už na začiatku prvej diskusie som „zhrozený“ zbadal, ako kolegovia nesú môj výtvor husto doplnený poznámkami a otázkami…) Po zahriatí diskutérov sme prešli k hľadaniu slobody. Zhodli sme sa, že slobodu je nutné hľadať práve v bode styku protichodných tendencií – schopnosti človeka autonómne si stanoviť zákon v protiklade s určenosťou zvonka. Práve na poli tohoto odporu je nutné klásť otázku slobody. Debata po čase samovoľne vyústila v hodinový monológ pána dr.Vlčka, v ktorom veľmi fundovane poodhalil úskalia chápania slobody a načrtol konzistentne jej pozitívny význam (viac viď na internetových stránkach Katedry filozofie).

Sloboda ako téma je, myslím, veľmi „atraktívna“ a to hlavne v dobe, keď sme vedení práve stále k čím väčšiemu pohodliu a bezmyšlienkovitosti. Sloboda, ako jeden zo základných konštituentov rozdielnosti človeka od zvieraťa, začína byť vytláčaná jej príťažlivejším pojatím ako ľubovôle. Už z tohoto dôvodu je dôležité hľadať cesty k nej. Okrem toho, tým, že študujeme spoločenskú vedu, týka sa nás problém slobody (a vôbec komplexné rozumenie človeku) o to naliehavejšie. Pokiaľ nechceme spadnúť do jednostranného pohľadu na človeka a spoločenskú realitu, musíme sa mu snažiť porozumieť vo všeobecnejšom zmysle.

Záverom by som sa rád poďakoval všetkým, čo myšlienku kolokvia pomohli previesť z možnosti do skutočnosti: členom Katedry filozofie dr. Kuncovi, doc. Pavlíkovi, dr. Vlčkovi, kolegovi Matejovi Gundovi a Fakulte informatiky a štatistiky za poskytnutie ubytovacieho zariadenia. Dúfam, že prebehnuvšia akcia – NICOV OPEN 2004 – nezostane vztýčeným obeliskom v púšti, ale stane sa „seriálom na pokračovanie“.

Peter Bolcha (autor je študentom FNH)

O zmysle hľadania zmyslu…

Prečo filozofia? Touto otázkou začínal úvodný kurz rovnomennej vedľajšej špecializácie. Bola položená študentom zo strany učiteľa – pána doc. Hemelíka – a myslím, že ňou nechcel dospieť k identifikácii našich naivných predstáv o filozofii, aby ich následne vyvrátil. Pátral po skutočnej príčine, pôvode nášho záujmu o ňu.

Cestu k odpovedi sme si museli hľadať sami a tak isto sme to museli činiť v mnohých ďalších prípadoch štúdia vedľajšej špecializácie: učitelia nám vždy špecifickým spôsobom poodchýlili dvere a bolo na nás, či nazrieme do vnútra komnaty. A môžem povedať, že vždy to bola tá trinásta. Vždy sa pred nami roztvorila priepasť vedomostí, nevyčerpateľná studnica otázok a spôsobov myslenia. Bolo by snáď vhodnejšie napísať Myslenia, pretože prednášajúci nám ponúkali spravidla tie najvyberanejšie lahôdky z európskej filozofie, a to v predžuvanej podobe prístupnej uchu ekonómov.

Členovia katedry sa nás snažili naučiť skutočne myslieť, teda vykonávať aktivitu vlastnú len človeku; v kontraste k bezduchému memorovaniu a mechanickému používaniu vychodených chodníčkov nabiflených schém ( na tomto poli nás vie zastúpiť stroj). Mali sme voľnosť pri výbere tém, ktoré sme spracovávali v esejách: znie to skutočne lákavo, hlavne pre tých, čo majú v obľube klávesové skratky Ctrl+A; Ctrl+C a Ctrl+V a dodať podpis… (tak zvaní googlisti)

Ale pre študenta, ktorému plagiátorské remeslo z pochopiteľných príčin smrdí, a chce nastúpiť na neľahkú cestu toho, čo (a jedine čo) by sa malo oprávnene nazývať vzdelávaním, je to úloha nečakane obtiažna. Akonáhle je nám umožnená voľba, sme konfrontovaní s „nepríjemnou“ zodpovednosťou – pri chabom výkone sa nemôžeme (ani pred sebou) na nikoho vyhovoriť: od výberu témy až po poslednú čiarku nášho diela ide o našu voľbu.

Práve tento ambivaletný charakter prístupu ku študentom nám umožnil vyskúšať si, podľa mňa, pravý spôsob univerzitného vzdelávania. Tento spôsob je v príkrom kontraste s minimaxovým − 150 stranovým skriptom, ktoré je potrebné sa naučiť naspamäť a dospieť tak k vrcholu – vytúženým kreditom.

Skutočne vrcholu? Áno, vrcholu, pokiaľ za účel humanitného vzdelania považujeme získanie troch (či viac) písmen k menu a z nich plynúcu komparatívnu výhodu na trhu práce. Alebo nie, zďaleka nie vrcholu (skôr vedľajšieho produktu), pokiaľ vzdelávanie považujeme za proces duchovného vývoja človeka, za proces odovzdávania a reflektovania duchovného odkazu z generácie na generáciu, za vývin jedinca a jeho tvorbu seba samého, ktoré v sebe zahŕňajú cestu ako k jeho sebaúcte, tak (a predovšetkým) k úcte k ostatným ľudským bytostiam (humanitu).

Pragmatici, sa už iste neubránili úškrnu a vnášajú otázku: kde žiješ, idealistický rojko? Kto ti dnes zaplatí tvoju humanitu? Na tomto mieste by som chcel poprosiť čitateľov, ktorí majú už v hlave implantovaný len vzorec žravosti (homo consumens) a zmysluplnosť merajú potenciálnym finančným výnosom prenásobeným pravdepodobnosťou jeho dosiahnutia, aby prestali čítať. Mohlo by im to totiž priniesť len zbytočne ďalšie náklady obetovanej príležitosti… NIČ NEBUDE! NO CASH! KEIN GEWINN!

Vy, čo ste zotrvali, dovoľte, aby som načrtol ďalšie dôvody, prečo považujem za bytostne dôležité, aby bolo vzdelávanie doplnené filozofickým pozadím; hrubo povedané aké sú jeho prínosy.

V prvom rade, filozofia nás učí klásť otázky. Tým, že v nás oživuje určitý skepticizmus, zabráni tomu, aby sme nekriticky prijímali, to, čo nám niekto vhodnou rétorikou naservíruje. Tieto otázky sú často nepríjemné aj pre nás samých, snáď najpálčivejšou je otázka po zmysle našej existencie. Takéto otázky nám však pomôžu rozohnať opar naivnej každodennej skúsenosti a zboriť vzdušné zámky, ktoré sme si vystavali na svojich predsudkoch. Filozofia nie je, ako sa často označuje tými, čo nemajú o nej žiaden pojem, rečami a nekonečnými spismi. Naopak, filozofia je život: ak niekto nežije v súlade so svojím učením, nejde o jeho filozofiu. Tým, že filozofia nás učí klásť otázky zmyslu nášho bytia, ľudskosti a pod. a zároveň nás učí klásť otázky pri prijímaní nového, činí nás súdnymi a teda v istom zmysle ľuďmi. Práve pri nekritickom prijímaní téz môžeme dospieť k závažným omylom, možno sa tým omylom stane celý náš život (trapas). Takáto kritickosť je hranične dôležitá práve v čase konštitúcie našich hodnôt a svetonázoru; naopak jej opustenie znamená zapustiť sa do „systému“ a stať sa automatickými pritakávačmi.

Spoločenské vedy „rady zabúdajú“ na to, že predmetom ich bádania je súcno človek; podliehajú klamu, že mu úplne rozumejú, a preto často dochádzajú k záverom (napr. doporučeniam pre štát), ktoré sú patričné pre veľkochov dobytka. Filozofia, ako pripomínateľka toho, čo ostatné vedy zabudli, je tu, aby nám zdvihla varovný prst. Mnohokrát môžeme napríklad skĺznuť do omylu, že spôsob, akým určitá veda (ekonómia) traktuje človeka (maximalizujúci úžitok), je celou ľudskou realitou. Z tohoto je už len krok k omylu, že zmyslom nášho života je žiť čo najpohodlnejšie a uspokojiť čo najviac našich potrieb. Toto nie je zlý život, ale nie je to ani život človeka; skôr zvieraťa zapusteného do objektového sveta. To, koľko ľudí tak žije, samozrejme, nemôže byť pre nás kritériom zmysluplnosti (že áno).

Zároveň je nutným predpokladom pre začiatok vedeckého bádania: stanovenie metodológie a hlavne jej striktných hraníc je kritériom vedeckosti a teda aj nájdenia pravdy.

Ďalej, filozofia dokáže spasiť pred súčasným trendom mainstreamu: obávam sa, že tlak stať sa človekom žerúcim (homo consumens) už prenikol aj na niektoré školy. Prienik do vzdelávacieho procesu je o to zákernejším, pretože jednak sám zabíja svojho najväčšieho nepriateľa (rozum a humanitu) pred tým, ako a môže rozvinúť a jednak koho humanita „stratila“, toho získava konzum. Presnejšie, pokiaľ už v čase vzdelávania bude u študentov ľudskosť potlačená a budú nastavení pre potreby „systému“, tak bude u nich zabitá pravdepodobne navždy. Ich súdnosť zakrpatie, stanú sa nemou súčiastkou v súkolí, majúcou svoju funkciu, no nahraditeľnou inou súčiastkou s rovnakou funkciou. Ide o vraždu jedinečnosti možnosti procesom v ktorom subjekt tvorí sám seba – určuje si zmysel bytia v službe pre ľudskosť; v príkrom protiklade s dosadením zmyslu či hodnoty niekým iným. Sme tlačení k stále väčšej schopnosti sa špecializovať, zároveň však byť dostatočne flexibilní – potenciálne použiteľný pre iné úlohy: hlavne, aby sme sa mnoho nepýtali (koho chleba ješ…) alebo nebodaj nemali nejaké morálne zábrany (Morálka? To snáď patrí do 18. storočia…)

Proces učenia (lebo toto nie je vzdelávanie) nás k bezmyšlienkovitosti, bezvýhradnému prijímaniu implantovaných hodnôt a k „úspešnému uplatneniu na trhu práce a zaradeniu do spoločnosti“ je vraždou ľudskosti a nemorálnym činom. Je to skôr súbor činov, ale prevádzajú ich jednotlivci, preto nie je možné viniť niekoho iného len seba a seba. Je nemorálnym vyrábať z ľudí súčiastky súkolia: činíme ich tak prostriedkami k určitému cieľu, čo je v rozpore jedným z najjasnejšie formulovaných morálnych zákonov – Kantovým kategorickým imperatívom. Ľudia a ľudskosť musia byť vždy cieľom, nie nejakým príveskom či šachovými figúrkami.

Otázky zmyslu a vôbec všetky otázky sa stávajú nemodernými. Ako si nezapadajú do kontextu doby, keď všetko má byť pohodlnejšie, hebkejšie, sviežejšie… Chce sa od nás len spotrebovávať a zarábať; hlavne pri tom nepremýšľať a nevystúpiť z rady – to by nám mohlo privodiť nepríjemnosti ale my chceme predsa príjemnosti a pôžitky, nie zápas a neistotu, ovládač a tisíc virtuálnych príbehov, nie jeden a skutočný život, nie tvorbu zvnútra, ale bezvýhradné prijímanie, nie bytostné spolužitie, ale soap opery… teda vraždu ducha. Aby som už ukončil sypanie pekelnej síry, posledná poznámka: Nie je možné sa odtrhnúť od zvierackosti našej existencie, uspokojenie určitých potrieb je podmienkou prežitia. Ale rovnako, podmienkou nášho prežitia ako súcna človek je zachovanie onej vzácnej diferencie voči zvieraťu – slobodnej vôle (nie ľubovôle!), svedomia (čiže vedomia, že sme „s ostatnými“) a myslenia. Nastolujem preto otázku (pre ekonómov): ak existuje trade off medzi ľudstvom ako takým a zvierackosťou, je vaše optimum v bode nulovej ľudskosti? Ak odpoviete kladne, tak potrebujete filozofiu (aspoň štipku). Nielen McDonaldom je človek živý!!! (Teda len McDonaldom je človek mŕtvy). Hráme vabank. Amen.

Peter Bolcha (autor je študentom FNH)